na Blog.cz

Bolo raz dievčatko zo zápalkami. Osamotené sedelo na zime, až kym neumrzlo. Kým ju ľudia nenechali zomrieť. My sme poskladaní z tých zápaliek. A ja som ich stratila...

Strašne zvláštne pocity vo mne evokuje táto pesnička. Je nádherná, naspievaná v angličtne a znie ako kelština. Možno vám text nebude dávať zmysel, ale netreba ho. Stačí počúvať.

Je to jediná pesnička, pri ktorej mám chuť smiať sa aj plakať, tancovať vo fantázii a padať do temnôt. Ak ste niekto videli film Lovely Bones, pochopíte.

Mimochodom, videli ste ho niekto? Páčil sa vám? Aj vy ste mali taký zvláštny pocit, keď ste ho dopozerali?

1) Ďalšia, už ani neviem ktorá cesta vlakom, lebo medzitým ich bolo niekoľko, opäť škola. Odchádzali sme na duchovné cvičenia a nám, ako druhákom, ktorý toho veľa vydržia a školu veľa stoja, poslali vlakom kamsi do zapadákova, kde nebol ani mobilný signál, ani iné formy života okrem učiteľov a kňazov.

"Nuž čo, aspoň bude zábava." Myslela som si, keď som nastupovala. Moja predstava zábavy skončila vtedy, keď som zostala uviaznutá v prvom "boxe" s mojou milou triednou, ktorá sa s úsmevom rozhodla prisadnúť ku mne, veď aspoň sa porozprávame. Sedieť vo vlaku oproti triednej nie je nič zlé, no bohužiaľ, toto bola naša triedna. Vďakabohu za moje spolužiačky, ktoré sedeli vedľa. Aspoň sme konverzáciu obmedzili aj na niečo iné, ako počasie.

No počasie, ďalší problém v tejto jazde vlakom. Druhý septembrový týždeň a ten deň bolo obzvlášť slnečno (bohužiaľ teplo nie, čo ste si mohli všimnúť. Veď minuloročný september nebol tak dávno). Po dvoch hodinách priameho slnečného svetla, ktoré si vybralo presne moje oko som mala sto chutí robiť všetko, len nie ďalej cestovať.

A tretia vec, ktorá túto cestu urobila všetkým len nie príjemnou, bola cigánska osada, ktorá sa rozhodla cestovať presne týmto vlakom. Kým ich nastúpilo pár, na každej zastávke vlaku tak dvaja, dalo sa to. Horšie bolo, keď ich nastúpilo ďalších 50. Nástupište medzi vagónmi bolo malé a oni sa rozhodli usadiť (alebo skôr obsadiť) náš vagón. Nie som rasistka, nikdy som nebola, ale keď nad vami stojí päť cigánov, pričom sa na vás usmievajú a nenápadne sa blížia k vašej taške a vám, nie je vám všetko jedno. Kŕčovito som zvierala kabelku a (bohužiaľ som sedela pri uličke) natlačila som sa tak blízko o oknu, že som skoro zadlávila spolužiačku. Istá cigánka sa na mňa usmievala tak, že som bola pripravená, ak sa mi pokúsi vziať tašku, ju tou taškou zmlátiť ak by bolo treba a prebojovať sa na slobodu. Však taška, najlepšia tajná zbraň. Našťastie to nebolo nutné, hoci pekná spolužiačka už dostala pár návrhov na sobáš, než sa náš vagón opäť uvoľnil.

2) Moja zatiaľ posledná cesta vlakom. Už som ani nepredpokladala, že sa mi to niekedy podarí, no narazila som na vlak s kupé. Mali ste ma vidieť, keď som zbadala tú uličku a v nej kupé. Vyzerala som ako na liekoch, lebo sa konečne splnil môj detský sen ísť Rokfortským expresom. Napriek protestom kamarátky, že ideme len dve krátke zastávky som ju vtiahla dnu. Nadšená som prechádzala uličkou tam a späť a bolo mi jedno, či ma niekto pozoruje (pozorovali. Zrejme si mysleli, že som nejaká čudná, keď som sa tretíkrát premávala okolo ich kupé.) Nakoniec sme sa usadili v kupé s istou staršou ženou, ktorá na mňa počas tej desať minútovej cesty občas čudne pozerala, zrejme tiež pochybovala o mojom duševnom zdraví. No, mala dôvod, mierne mi šibalo. Usmievala som sa ako šialenec, keď začal vlak zastavovať, nenapadlo ma, že sa blížime k nástupišťu, ale že prichádzajú dementori. A tie reči, čo som viedla... Neustále som vyskakovala, lebo som sa bála, aby sme nepremeškali zastávku (keby to bolo na mne, určite vystúpime až niekde pri maďarských hraniciach.) Zase pohľady, keď som sa ponáhľala chodbou, ďalšie pohľady, keď sa kamarátka snažila otvoriť vlak a dvakrát jej to nešlo. Nakoniec to vzalo do rúk nejaké dievča, ktoré ich otvorilo šmahom ruky po našom niekoľkominútovom trápení.

Mám rada vlaky. Aj napriek mojim nie práve najlepším zážitkom som na ne nezanevrela. Snáď raz pri svojom šťastí neskončím pod vlakom, keď si budem plniť svoj dávny Expresový sen.

Nie, nezomrela som, len som akosi nemala chuť písať blog. Nuž, čo sa stalo za tých pár týždňov (prestávam vnímať čas)?

1) Stihla som ochorieť. Akosi som bez hlasu a nanešťastie aj bez chuti vyzdravieť. Veď vždy keď sa vyzdraviem, aj tak hneď ochoriem, tak načo sa namáhať?

2) Kreativita ma našťastie neopustila. Mám v hlave novú poviedku. Snáď sa aspoň jedna z tých posledných 30, ktoré ma napadli za posledný rok aj zrealizuje. Volá sa Anonymné psychopatky (znie to divne:D). Keď ja som taká lenivá!

3) Pokročila som na akropole. Že neviete, o čo ide? Na dejinách umenia sme dostali za úlohu urobiť maketu nejakej historickej budovy. Rozhodli sme sa aj s Táňou pre akropolu. Pozostáva z rúrok od toaletného a kartónu. Podarilo sa mi dostať k jemnému kartónu, tak sa s ním teraz babrem a snažim sa na ňom urobiť rôzne tvary. Nanešťastie som úplne kľavá a podľa toho to aj vyzerá.

V triede mám povesť zasnenej umelkyne. Úprimne ma ničí, ak dievča, ktoré sa vie síce perfektne namaľovať ale talentu veľa nepobrala, spojí rúrky v precízdnej jemnosti, takže vyzerajú ako jeden stĺp. Ani si nevšimnete, že sú dva. Narozdiel od môjho, ktorý ani po nespočetných úpravách nevyzerá ako stĺp. Skôr pripomína veľmi nepodarenú karikatúru šikmej veže (keď on proste nejde rovno!) obalenej niekoľko metrovou hrboľatou lepiacou páskou. Zbohom umelecké cítenie, vitaj realita.

4) Viete, že sa mi neskutočne ľahko píše tento blog (áno, prišla som na to v predchádzajúcich piatich minútach :D) ?

5) Počasie sa zbláznilo! Z mínus 5 na + 15 za jeden deň je fakt šok aj pre organizmus aj pre mozog. Polovica ľdí vonku chodí v tričkách. Ja v kabáte. Nie žeby mi to pomohlo. A už dva dni prší. Čakám každý deň sneh... Ja chcem jar! Milujem jar. Aj keď v nej mám alergiu, lebo trpím akútnou laergiou na všetky druhy peľov a tráv (teda od gebruára do novembra žijem na liekoch). Aj tak ju milujem, keď je teplo a pekne, vśetko kvitne, fúka jemne studený vietor a ja sa snažím vidieť cez závoj sĺz. Sladká jar.

6) Moja rodina miluje rodinné oslavy. A oslavy celkovo. Otec oslavoval posledné meniny 4 dni. Babka narodeniny týždeň. Ja som narodeniny (okrem rodinných, tie sú povinné, napriek protestom) neoslavovala od svojich 14. Teda presne... 3 roky.

7) Rozšírila som si zásobu filmov, hudby a kníh. Videla som Čiernu labuť, 500 dní so Summer, Remember Me, Doriana Graya, Zakliaty v čase, Úsmev Mony Lisy a kopu ďalších, ktorých názvy si nepamätám, lebo ma dvakrát neohúrili (alebo ohúrilili a ja trpím aldzhaimerom). Čítam Krvavého básnika Nera a popritom mám pár ďalśích rozčítaných vecí. Napríklad poviedku Komunita na blogu Dora/Kira (neviem presný názov). Skutočne odporúčam, je výborná.

8) Objavila som čaro WROCKU. Že neviete, čo je to Wrock? Je to čarodejnícky rok, alebo lepšie povedané, hudba a texty fanúšikov HP o postavách z HP. Niektoré speváčky sú skutočne talentovaná. Napríklad Jessica Lestrange.

Jej pieseň o Merope: http://www.youtube.com/watch?v=I9Ua84qn58o

Je toho ešte veľa, no ja mám málo času. Lúčim sa s tými (1?) čo občas pozrie na tento blog. Inak, chcela by som tu neskôr uverejňovať svoje poviedky, tak snáď sa to zrealizuje.

Zbožňujem vlaky. Vždy sa mi páčili, a to som v nich ešte ani nesedela. Čím to bude, že moje obľúbené knihy/príbehy sa odohrávajú vo vlakoch? Proste sa mi vlaky páčia. Aspoň tie anglické mali vždy niečo do seba. Agatha Christie vedela, ako opísať vlak tak, že som chcela byť jednou z ľudí v tých nádherných šatách s 20. Rokov, ktoré vyzerali ako lampa, a vlnkovaté účesy typu Buble, aby som mohla byť vyšetrovaná tým malým tučným mužíčkom s fúzami a francúzskym prízvukom. Mala som už vymyslené, ako by som zahrala afektovanú scénu, privrela očká a tvárila sa ako stelesnené neviniatko. Povedala by som nejaký príbeh, v ktorom by bol určite nejaký motív, no ja som si ho predsa nikdy neuvedomila. Akoby som mohla zabiť toho príjemného... ehm... rušňovodiča? A pritom... no tam som si svoj vlastný poirotovský scenár nikdy nedomyslela.

Jednoducho expresy boli pre mňa vždy symbolom niečoho zvláštneho, netypického. Chcela som mať vlastné kupé a keď som teda otca presvedčila, aby sme išli do Košíc k babke vlakom, neveľmi šťastne privolil.

1) Moja prvá cesta vlakom nebola práve podľa mojich predstáv. Ako malý štrnásťročný špunt (no nie práve malý, ale určite naivnejší) som s veľkými očami žmoliac lístok vošla do vagónu. A tu nastal stret s realitou. Žiadne kožené sedadlá, žiadne kupé, žiadne tajomne sa tváriace dámy. Len ošarpané skoro kožené sedadlá v dvojrade pri oknách, ošarpaný zelený vlak, ktorý vyzeral, že už dlho nepôjde a ľudia niekam sa ponáhľajúci zničili moju predstavu o starodávnych vlakoch. Lebo nie všetko staré musí byť automaticky pekné.

2) Moja druhá cesta vlakom nebola o nič lepšia. Tentoraz to bol školský výlet v akejsi dedine pri Tatrách. Učitelia vymysleli, že keď už sme v tých Tatrách, že sa prevezieme malým rozkošným vlakom niekam na druhý koniec hôr. Malý rozkošný vlak možno vyzeral rozkošne, ale na dlhšiu cestu bol nepoužiteľný. Vlastne to bol len taký vláčik. Rušňovodič vyzeral, že už toho veľa popil a neprítomne sa pozeral po deťoch, ktoré mal viesť. Ani neviem ako, dostala som sa k prednej lavičke v jednom s vagónov. Keďže vlak nemal okná (čo som z hrôzou zistila až keď som sa chcela nakloniť ku sklu a pozrieť, kde mám spolužiakov a skoro som cez neho preletela), vyzeralo to ako príjemná pomalá jazda, kde nás aspoň trochu ovlaží vietor, keďže vonku bolo 30 stupňov.

"Aspoň uvidíme všetko." Povedala kamarátka a ja som súhlasila. Veď k takým oknám sa človek často nedostane. Po hodine cesty, jednej muche v oku, boľavom uchu, s "jemným letným vánkom", ktorý sa zmenil na víchor a nechuťou cestovať ďalej som sa aj s ďalšími presunula nakoniec vagóna do závetria, kde som prežila nasledujúce dve hodiny.

pokračovanie nabudúce...

Som kráľovnou pavučín

čo obklopujú nám telá

a zväzujú duše

do tmy nás ťahajú.

Som kráľovnou pavučín

čo zmotajú nás navždy

a nevrátia nikdy

a kričia snáď z nás?

či tisíc ráz môžem kričať, no nikto

nepočuje moju dušu zničenú vláknom

ktoré jej bráni vzlietnuť.

Som kráľovná sklamaných

ktorým život dal všetko

a predsa im nezostalo nič.

Som kráľovnou sklamaných

čo dostali veľa a predsa málo

snáď listy sa vrátia k nám

tie listy jesenné, čo posielala som

vetrom po odpovede,

však sklamaná som,

lebo tie listy nikto nečíta.

Som kráľovná pavučín

a vy ste moji pavúci

motáte mi siete, zväzujete hlavu

moju hlúpu hlavu, ktorá chce

len vzlietnuť a vedieť,

že to čo je klam je pravda

a naopak.

Som kráľovnou pavučín

A posielam vás, služobníci moji,

nech donesú mi odpovede

prečo na mojej mladej duši

sú jazvy a vrásky a robia so mňa prekliatu.

Povedzte mi, krídla múch, čo uviazli

ste v mojich sieťach.

Aké je to letieť niekam

nebyť zviazané vláknami duše

ktoré zväzujú ma

a možno ma chránia a zároveň zahaľujú

pravdu priesvitnou sieťou, ktorá

bolí viac

Keď odveje ju vietor.

som kráľovná prekliatych

čo túlajú sa životom a chcú len pravdu

vlastne klam, lebo klam bolí menej

ako výsmech tisíc tvári pravdy.

Som kráľovná pavučín

t mojich tisíc poddaných

sú moje siete, ktoré nám pletú osudy.

tak choďte a leťte, prineste mi správu

kam mám ísť

keď moje pavučiny ma už nechránia.

Počúvajte dámy, páni

starí či mladý ste

odpovedzte čo sa deje

v našich srdciach, svetom volám.

Pozriem slovom svojich očí

slovník mi však skočil do nich

niekam letí

dostal krídla.

Surrealná realita v našich očiach pekne skrytá.

Možno áno a možno nie.

Stojí kdesi na kopci tam

v bielych vlasoch vejú stužky.

Krik jej zdobí pekné ústa

v Louvri kričí v obrazoch, v básni sa stráca

Možno potkan, možno kráľ

počul ma čo vzadu stál.

Vy mi o tom nepoviete, však madam

čo vaše srdcia trápiť malo

čo nechcel počuť nikto

z nás.

Možno nie a možno áno.

Kvetom ktosi povedal raz.

Neraste už! Vysoké ste!

Poslúchli ho?

Čo myslíte?

Možno nie a možno áno.

Svetom chaos vládne dneska

slovník vypustil mi slová

letia vzduchom,

farebné sú

odpovede v mojich očiach.

Možno nie a možno áno.

Sedím v kresle. Je vysedené, ale mne to nevadí. Musela som si ho znížiť, aby mi nebolo tak zle. Nemôžem mať dole hlavu, padám. Padám, niekam dopredu či dozadu. padám do svojich vlastných priepastí. 

V slúchadkách soundrack z HP7, Harry and Ginny. Jemné tóny klavíra zapĺňajú moje vnútro. Bolia. Sú clivé, smutné, každý úder akoby mi bil na moje vlastné city. Som to ja, tá skladba, každý tón som ja. Slzy sa mi tvoria v očiach pri každom údere klavíra. Zrazu skladba prejde do plynulého tempa a mne je trochu lepšie, som pokojnešia. No zase, tam tam, tam ta ta ta, krásne a smutné, ako ja, ako moja duša... zlomená.

Kedysi som ju vedela zahrať na klavíri. Vlastne ešte viem, veď nie je ťažká. Ale nemôžem. Moje ruky, môj chrbát, moje ruky mi to nedovolia. Nemôžem sa zohnúť. Aj tento článok píšem s bolesťou. Prečo ho sakra píšem?!

Nohy ma bolia, zle sa mi chodí. Čo sa deje? Mám strach... Tŕpnu mi, bolia ma, ťažia. A nefungujú. Čo ak raz, zostanem pripútaná na vozíku? Čo potom so životom premarneným pre mňa? Prečo som ho nežila, kým som mohla? Prečo ľutujem za tým, čomu som sa sama bránila? Prečo...?

Otec kričí. Tvrdí, že si len vymýšľam, nahováram. Veď ma len trochu bolí chrbát. Nevie, aké to je, keď nemôžem dýchať, jesť, chodiť. Keď nemôžem myslieť, hovoriť, žiť. Keď dokážem len plakať a písať tento blbý článok, ktorý aj tak nikto nebude čítať. Otec kričí...

Keď prejdú 2:00 minúty, vrátim pieseň na začiatok. Znova a znova. A slzy sa mi kotúľajú, zmáčajú líca, rozmažu maskaru, zničia klavesnicu. A nie je to jedno? Veď sú to len slzy, sprosté slzy. Slzy, čo nič nezachránia...

Bojím sa ju ukončiť. Bojím sa ukončiť tú pieseň, hoci je to len pár tónov, pár minút. Ani neviem prečo. No musím.

Zmenila som ju. Teraz mi hučia nádherné tóny La vaise d´Amelie. Plné radosti, plné života. A ja už neplačem. No plačem, ale usmievam sa. Chcem tancovať. Chcem sa točiť po izbe, chcem behať, chcem kričať, smiať sa, tancovať, lietať, v tónoch plných života. Chcem žiť!

Keď pieseň skončí, vrátim sa späť do šedej reality. Chladnej, smutnej. No len pre tých pár tónov, pár okamihov, žije sa lepšie :)

Truchlím, však bojím se, že bych neklid svůj projevila;

Miluji, avšak jako bych nenáviděla, se tvářit musím.

Slepě miluji, leč strachuji se toho, co na mysli sem měna;

Zdám se zcela němá, však v duchu bez přestání mluvím.

Jsem a nejsem; mrznu, a přesto hořím,

neboť od sebe samé své druhé já odvracím.

Moje starost je jako na slunci můj stín,

v letu mne následuje a prchá, když se za ním ženu, po mém boku žije,

co já sem dělala, on dělá po mne.

Ach, nechť s nějakou sladší radostí bych žila,

nebo ať zemřu a zapomenu, co láska kdy byla.

Tento list (alebo báseň, aspoň pôvodne to bola báseň) napísala Alžbeta I. Anglická Františkovi, vojvodovy z Aleconu a Anjou, synovy Kataríny Medicejskej, s ktorým mala románik.

Že je to krásna definícia lásky?

PS: Nechcem žobrať o komenty, ale keby ste mi nejaký napísali, aby som mala pocit, že to tu niekto aj číta, budem veľmi vďačná :)

Rozhodla som si dať svoje februárové predsavzatia (tiež vám na tom niečo nesedí? To bude tým, že predsavzatie som si mala dať pred mesiacom. Aj  tak by som ich nedodržiavala.)

1. Budem si pravidelne písať blog. A je mi jedno, či ho niekto bude čítať.

2. Budem si písať zápisník, aby som konečne prestala pliesť dátumy a písomky a mala konečne

    na všetko čas.

3. Zlepším sa v škole. 4 z fyziky, 3 z franiny, zle zle zle!

4. Konečne sa pustím do tých príbehov. Dokonćím tú FF a začnem aj ten historický! Máte na sa 

    na čo tešiť!

5. Budem kašľať na názory iných, na ich posmešky a poznámky. Budem sama sebou. s tým súvisí aj

6. Prestanem mať komplexy zo svojho tela a prestanem sa snažiť byť dokonalá. Aj tak sa mi to

    nepodarí. Tak načo sa meniť? 

7. Budem hrať RPG a snažiť sa v nej zlepšiť. A nebyť nudná (aj keď, moje divoké ja je pochované

    niekde hlboko pod knihami od Rokwlingovej a mojimi krebami.)

8. Prestanem sa strániť mužskej populácie. Čo na tom, že sú super kamaráti, keď nám pletú 

    hlavu?

9. Budem menej času na pc a viac na vzduchu.

10. Napíšem listy o autogramy mojim obľúbeným herečkám/hercom. (a zlepším sa v angličtine :) )

Zvládnem to? Budem musieť!

Navždy svojská Erityiset :)